Manang, 3640 metrov nad morom
Entuziazmus, s ktorým som dnes ráno nabehla do našej privátnej kúpeľne s mydlom pod pazuchou, ma opustil pomerne rýchlo. Trasúc sa od zimy v betónovej kobke som s nádejou otočila kohútikom - a vyvalil sa prúd takej studenej vody, že až pálila na koži. Nedalo sa to zniesť. V našom hoteli sprcha funguje na solárnu energiu. Keď svieti cez deň slnko, skoro po obede je voda relatívne teplá a znesiteľná. Akonáhle sa však slnko skryje za kopec a voda sa minie (a ona sa minie určite),o teplej sprche môžete len snívať. Hygiena sa teda dnes nekoná.
---------------------------
Doktorka bola okrem iných vecí objektom mojej neutíchajúcej fascinácie aj vďaka svojej extraordinárnej otužilosti. Vonku mohlo byť aj mínus dvadsať, ona s pokojom Angličana a uterákom v ruke vplávala do hocijakej „kúpeľne” a vykonala patričné hygienické úkony. Mrazivo studená voda? No a čo! Na naše ponosy, že voda je skrátka nepoužíteľná, reagovala s pohŕdavým úškrnom a pohľadom človeka, ktorý skrátka nechápe ako to, že dnešná omladina nič nevydrží. Núka sa však podotknúť, že Doktorka bola personifikáciou všetkých možných brožúr o zdravom životnom štýle, dostatočnom pohybe, otužilosti a umiernenosti, aké dostanete zadarmo v lekárňach, čakárňach u srdciara či spolu s vložkami a vrecúškami čaju ako prílohu tučných časopisoch o blyštivom svete luxusu. Čiže presne prototyp osoby, akou vďaka svojej slabošskej, lenivej, nedisciplinovanej a bonvivánskej náture asi nikdy v živote nebudem. Tak mi treba.
----------------------------
Natiahnem na seba merino nátelník, ponožky prevrátim naruby a navlečiem späť na nohy a pripojím sa k ostatným v jedálni. Presladený mliečny čaj si vychutnávam na drevenej terase na streche hotela, slnko svieti tak prudko, že musím mať slnečné okuliare, inak by mi do očí urobilo dve bolestivé diery. Vzduch vonia tak ako nikde inde na svete. Ránom, drevom, pôdou, východom slnka, ohňom z piecok, jačím trusom, slobodou a dhalbátom.
----------------------------
Našou prechodnou adresou ostáva elegantný Manang. Po raňajkách vyrážame na prvý aklimatizačný výstup - k opustenej kamennej dedine vo výške približne 3800 - 3900 metrov nad morom. Blížime sa k štvortisícke a je to cítiť.
---------------------------
Stúpame do nepríjemného svahu. Terén nie je teda žiadna prechádzka ružovým sadom: prach, šmykľavá suť a jeden traverz za druhým. Kropaje potu sa kotúľajú dolu chrbtom. Stehná štípu a protestujú. Míňame Gangapurna Lake, neveľké jazero, ktoré je také modré, akoby bolo dofarbené vo Photoshope. Nikdy v živote som nevidela takú modrú. Pri takej kráse vám až stisne srdce.
----------------------
Zvládli sme prevýšenie približne sto - dvesto metrov a eufória, ktorá ma zaplaví v cieli je silnejšia ako počiatočné strádanie. Dedina je prázdna, ani človiečika, a na niektorých domčekoch visí zámka. Výhľad kradne dych a hoci som si myslela že je to čosi, na čo si človek postupne zvykne, stále som na omyle. Nezvykne. Pri pohľade na majestátne vrcholky hôr, ktoré vás objímajú zo všetkých strán, na dediny učupené na ich úpätí, skromné kamenné domčeky, políčka kde miestny muž orie s dreveným pluhom sa vám slzy potlačia do očí. A ten božský pokoj.
----------------------
Možno je to tým vzduchom alebo nadmorskou výškou načahujúcou sa k číslu štyri tisíc, ale obyčajný biely sendvič, zlepený oschnutým jačím syrom z predvčerajška chutí ako entré v nóbl reštaurácii. Evidentne však na zasýtenie nestačí, pretože po návrate naspäť do našej ubytovne som v stave zbodnúť cesnakovú polievku s dvoma plackami čapátí a zavlažiť celý obed presladeným mliečnym čajom. Mimochodom, cesnaková polievka je niečo, čo v Nepále nevedia pokaziť, aj keď mnohokrát vám urobia polievku zo sáčku. Chutí skvele a v daných podmienkach je veľmi zdravá.
---------------------
Dnes nás čaká ešte jeden výstup. K staručkému lámovi žijúcemu na samote v domčeku vyhĺbenom do jaskyne vo výške 3970 metrov nad morom. Prezývajú ho Hundread Rupi Lama, pretože za sto rupií vám požehná. Celkom fajn biznis. Láma by však určite zarobil viac, keby dal k svojmu príbytku nainštalovať lanovku. Stúpanie k jaskyni je totiž vražedné.
Chvíľami mám pocit, že zomriem, potom sa hnevám, ľutujem seba samu a do toho dychčím a fučím a všetko ma bolí a nevládzem. Asi v polovici výstupu sa ma zmocnila kríza. Celé vnútro sa mi vzdúva, protestuje.
Už ani krok! Hovorím si, že kašlem na celé požehnanie, kašlem na celého lámu, ja už nejdem nikam, NIKAM!
Prečo vôbec toto celé robím, veď je to len obyčajný masochizmus, ty nie si normálna! Čo si chceš dokázať, veď je to celé choré!
Cítim sa ako nafetovaná. Aj keď som nikdy v živote k fetu ani nepričuchla, presne tak sa cítim. Namiesto hlavy mám obrovský balón, ktorý sa už-už chystá odletieť. Hlavne sa nesmiem zadýchať, lebo tu umriem, hovorím si.
Producent kráča vedľa mňa a tiež nevládze. Vyškriabeme sa hore medzi poslednými a ja sa fakt čudujem, že som tú eskapádu prežila.
S bázňou vojdeme do ponurej miestnosti. Láma sedí v pravom rohu, obklopený posvätnými predmetmi, pred ním nízky stolík s miskou na rupie. Vyzerá ako by ani nebol živý, ale oživená postavička z rozprávky. Je starý ako strom plný letokruhov. Odhadovala som, že môže mať pokojne viac než sto rokov. Zahaľuje ho šarlátovočervené rúcho a na krku mu visí spleť drevených korálov. Vlasy farby čerstvo napadaného snehu svietia spod červenej čiapky.
Vytvorí sa z nás had, ktorý sa vinie až k nemu. Ticho a pokojne čakáme, kým každý pristúpi pred neho, pokľakne, vloží do mištičky storupijovku a čaká na požehnanie.
Kľačím na studenej zemi a láma si čosi mrmle. Láma sa ma jemne dotkne vráskavými rukami krehkými ako pergamen, okolo mi krku ovinie farebnú šnúrku a zaviaže na uzlík. Do ruky vezme ťažkú hrubú knihu viazanú v koži a dotkne sa ňou mojej hlavy. Veľa šťastia pri prechode Thorong-La.
Požehnaní sa premiestňujeme do malej kutice vedľa. Zvŕta sa tam lámova dcéra, nalieva do pohárov pariaci sa čaj a servíruje nám ho na podnose.
Namasté Namasté, ďakujeme, zdravíme, porúčame sa a prosíme kolená, aby vydržali zostup dole do Manangu.
Po návrate od lámu ma to ťahá do pekárne, kde si kúpim trochu jačieho syra. Syr leží na pulte tak ako včera, oschnutý a zboku ho obžiera pleseň. Predavačka mi ho odváži váhami, ktoré sa používali hádam v stredoveku!
Lahodný syr mizne v mojom vrecku ako korisť a ja sa vraciam na večeru.
--------------------------------
Kino sa dnes nekoná, ostávame na hoteli a zahajujeme čitateľský klub. Prvýkrát otváram denník a zverujem sa s tým, čo som si predošlé dni a týždne nechcela pripustiť. Slová sa zo mňa lejú ako keby sa otvorili stavidlá obrovskej priehrady. Nedajú sa zastaviť.
Už mi nikto nemôže povedať, že nevraživosť, ktorú voči mne Sestrička vysiela ako satelit od momentu, kedy sme sa zoznámili na budapeštianskom letisku, si len nahováram.
Dnes som si, ešte predtým než som opustila ráno izbu, mastné vlasy zaplietla do dvoch chvostov, aby to hniezdo na mojej hlave malo aspoň aký-taký tvar. Sestrička si v priebehu dňa na hlave vytvorila rovnakú kreáciu. Po večeri sedíme pri piecke a Fulmaya hovorí Sestričke: „Všetky tu máte vlasy s dvoma vrkočmi, aj ja si chcem také upliesť!" Sestrička sa na ňu pozrie a nevinne sa opýta: „Všichni? Je tady někdo s dvěma copmi kromě mě?"
Ja, ty krava! chce sa mi zvriesknuť, ale ovládnem sa. Mám pocit, akoby mi niekto strelil facku. Teraz to vyzerá tak, že ja som tá, ktorá napodobňuje JU. Zhorkne mi v ústach.
Ak by sa negatívna energia dala chytiť, ušila by som si z nej kabát. Spôsob, akým sa mi prihovára. To, ako „nepočuje", keď sa jej niečo pýtam. To, ako na mňa „zabúda". Nalieva všetkým čaj a na mňa „náhodne" zabudne. Všetkých sa spýta či nechcú vitamín C, ale mňa, stojacu priamo oproti nej nevidí. „Ach, Barunko, ty's chtěla taky?" pýta sa prekvapene.
Nikdy pre mňa nebolo jednoduchšie cítiť sa ako outsider, človek, ktorý nikam nepatrí. Cítim sa ako späť na základnej škole.
Zo všetkého najhoršie je však to, že sú to všetko banality a žabomyšie vojny. Nakoniec, koho trápi, či som si ja uplietla dva vrkoče skôr alebo ona? Nie je to jedno?
Netreba si brať všetko osobne a bude.
Napriek optimistickému rozhodnutiu sa však toho chladu a opustenosti, ktoré ma zadúšajú ako kašeľ, však nedokážem zbaviť.
Nepatrím k nim. Som sama. Opäť.
Bola som naivná, keď som si myslela, že by som mohla byť súčasťou. Jedna z Partičky.Milá holka, ktorá sa k nim pridala a nijakým spôsobom nezavadzia. Môj pocit socializácie však evidentne ostal nepochopený.
Mrazivá noc a sprcha pozostávajúca z dvoch vedier vody v betónovej chladnej miestnosti bola ako rajská očista. Odplavuje všetko zlé. Umyla som si aj vlasy. A potom som si ich zabalila do uteráka. Keď som vyšla z kúpeľne, do mrazivého vzduchu, uterák mi automaticky začal primŕzať k hlave. Zápal mozgových blán zaručený.
Potom som si bola zapáliť. Mrazivá noc, drevená lavička na streche sveta pod hviezdami a mne behá hlavou jeden veľký otáznik.
