reklama

Konečná

Prší. Jesenné lístie farby dúhy šumí pod nohami ako vodopád slov. Hrdzavá bránka starého cintorína zaškrípe a neochotne vytvorí úzky priechod, ktorým sa pretisnem do kráľovstva mŕtvych.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Prší. Jesenné lístie farby dúhy šumí pod nohami ako vodopád slov. Hrdzavá bránka starého cintorína zaškrípe a neochotne vytvorí úzky priechod, ktorým sa pretisnem do kráľovstva mŕtvych. Cestička medzi hrobmi sa vinie ako stužka kalnej rieky. Náhrobky obrastené machom vydychujú známy pach. Pach, ktorý pohltí celé moje vnútro a naplní ma až po okraj. Pach príbehov dávno pochovaných hrubou, nepreniknuteľnou vrstvou vlhkej zeminy.

Blúdim po vyšliapanej tráve a moknú mi topánky. Hoci zrakom neprítomne skáčem z jedného kríža bičovaného vetrom na druhý, moje kroky smerujú za presne vytýčeným cieľom.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou


Musím to vedieť! Musím sa uistiť, že včera...že včera...si to nebol ty. Len akýsi prelud, len tieň ,čo stál za závesom vo večernom tichu a šepkal. Nástojčivo, mrazivo. Nestačila som vnímať a chápať. Vietor búšil do poodchýlenej okenice a ja som sedela v kresle neschopná pohybu. Ochromená. Zmätená. Bezradná.
Nebol si to ty! Nemohol si predsa vyliezť z rakvy, vyškriabať sa z dvojmetrovej jamy, odhrnúť hlinu....Mŕtvi sú len mŕtvi. Ležia v hroboch a ich telesná schránka hnije a rozkladá sa na čiastočky prachu.
- - -
Až tam, v kúte, na samom konci. Konečná stanica tvojej pozemskej existencie. Obyčajný kamenný náhrobok a zopár rozmočených vencov mi pripomenú nedávne udalosti. Slzy mi vhŕknu do očí, keď pritlačím líce na studený kameň. Na ten kameň, ktorý nesie obe naše mená, hoci skrýva len jedno telo. Prečo? Prečo si odišiel a nechal ma tu samu? V tejto hnusnej nore, v tejto vlčej diere. Odišiel si za svetlom a mňa pohltila tma. - - -

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Už je to tak dávno. Ležali sme v tráve a dýchali jeden druhého. Držal si ma za ruku a rozprával niečo pekné. O slnku, ktoré nám svietilo do očí. O lienke, čo ti liezla po kolene. Mali sme sa fajn, krásne, pozemsky,nadpozemsky. Čas skamenel, úlomok večnosti. Lapili sme ho do veľkej siete utkanej z našej lásky. Uzamkli v zaváraninovej fľaši našich túžob a snov. Naše túžby a sny.... Boli to časy, kedy sme východ slnka maľovali vlastnými farbami. Krídla nám ešte nik nevzal. Odhodlane sme mierili k nedosiahnuteľným výšinám. Meče sme tasili len proti drakom z papiera, a tých sme zakaždým hravo skolili.
Nik z nás vtedy netušil, čo sa stane. Kedy, ako a hlavne...prečo sa to stane. Ani by som to vtedy nechcela tušiť. Bol si príliš mladý, príliš môj, aby ti len tak zrazu prestalo biť srdce. Prekypoval si energiou, odvahou a veľkými plánmi. Nestihol si sa ani popáliť, zakopnúť a padnúť na nos. Odišiel si bez toho, aby si svet vôbec pochopil. Si preč. Tam, kde teraz nie je miesto pre city. A mne nezostáva nič iné, len nedovoliť zomrieť spomienkam. - - -

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nepamätám sa na tvoj pohreb. Možno som tam ani vôbec nebola. Hoci občas sa mi pred očami mihnú črepiny akejsi zmätenej mozaiky, sotva rozoznám obrysy ťažkej truhly zo zdobeného dreva a kvílenie čiernych postáv bez tvaru a mien. Nespomeniem si, či som zaželala úprimnú sústrasť tvojej matke. Jej tvár sa mi zjavuje len v hmlistom opare, akoby som ju takú rozmazanú poznala odjakživa. Neviem ako znáša tú náhlu stratu. Odkedy sa to stalo, nedvíham telefóny a nekomunikujem s nikým. Nikomu nechýbam, nik sa na mňa nepýta. A asi je to tak najlepšie.


Ale včera...! Včera si to nemohol byť ty. Tam za závesom. Okno ostalo otvorené, dnu vnikal mrazivý vietor. Naskočila mi husia koža a tvoj hlas ma oblizoval ako ľadové plamene.
Prišiel si sa rozlúčiť? Alebo si ma nikdy neopustil?

SkryťVypnúť reklamu
reklama


Musím to zistiť.Beriem do ruky lopatu, čo som priniesla so sebou ukrytú v záhyboch dlhého kabáta. Bude to drina. Syzifovská práca. Ale ja potrebujem vedieť pravdu.

Potrebujem sa dozvedieť, čo sa naozaj stalo....
...toho osudného dňa, kedy sme sa vybrali na naše obľúbené miesto v horách...zmrákalo sa...sedel si za volantom...pamätám si ostrý oblúk zákruty a to červené auto, ktoré tam nemalo stáť....jediná šanca ako sa mu vyhnúť...bola okamžite prejsť do protismeru...v tej neprehľadnej zákrute...nedívam sa dopredu...dívam sa na teba...na tvoju vydesenú tvár...posledný pohľad...bál si sa, naozaj si sa bál...tak ako ešte nikdy...zízal si do očí samotnej Smrti....načahovala k tebe kostnaté ruky....a potom ostrý oslepujúci záblesk...diaľkové svetlá prichádzajúceho auta...približujú sa...a my sme stále v protismere....dupol si na plyn a skrútol volant v snahe uniknúť...vyhodilo nás to z krajnice...všetko sa krúti...celý svet sa krúti...kde je nebo a kde zem...och ako ťa milujem...ako ťa strašne milujem...si môj život...moje všetko...počujem sa ako kričím, ako strašne strašne strašne kričím...v diaľke škrípu brzdy...v ušiach mi neznesiteľne piští....cítim, ako mi ktosi sedí na prsiach a vtláča ma do sedadla...kto je to, kto je to?...z posledných síl natiahnem ruku...šmátram po tvojej dlani...potrebujem tvoju dlaň...pevne ju zovriem...je to naposledy...jemný cingot zvončekov vystrieda pišťanie v mojich ušiach...sedadlo sa podo mnou prepadáva...pomaly kamsi do priepasti...do hlbokej bezodnej diery...a potom už nevnímam nič...len akési slabučké svetlo...a zvončeky...a tmu.


Na nič, čo nasledovalo po tom sa nepamätám. Amnézia či krátkodobý výpadok pamäti? Ktovie. Odvtedy sa však pohybujem po svete ako v tranze. Bez duše. S vygumovanými spomienkami a krvácajúcim srdcom. Infikovaná nepokojom.


Hlina je rozmočená. Lopata sa do nej ponára prekvapivo ľahko. Prácu mi uľahčila skutočnosť, že tvoj hrob nie je na rozdiel od tých naokolo pokrytý ťažkým žulovým kvádrom. Len kopa navŕšenej zeminy, ozdobenej vysušenými kvetmi a vencami. Ale i tak mi to potrvá hodiny a hodiny. No nič to. Nemám sa kam ponáhľať.
Slnko sa pomaly stratilo za horizontom. Neviem ako dlho už kopem. Jama je už takmer odkrytá. Do neutíchajúceho dažďa sa primiešal skuvíňajúci vietor. Chlad a bolesť akoby sa ma netýkali. 
Predo mnou sa škľabí dvojmetrová diera. A na jej dne...


Prudko sa mi rozbúcha srdce. Pri pohľade na podlhovastú truhlu sa mi oči zalejú slzami. Veľké slané kvapky mi tečú po lícach v hustých potokoch. Neviem to zastaviť.
Vrhla som sa do jamy a holými rukami začala zápasiť s vekom truhly. Zámka nechcela povoliť. Schmatla som lopatu a ako posadnutá začala do nedobytnej rakvy mlátiť železnou hranou. Počuť šťuknutie, zámka sa uvoľnila. Opatrne som nadvihla poklop a inštinktívne prižmúrila oči naplnené strachom.
Čo uvidím? Bála som sa, že tam budeš. Aj toho, že tam nebudeš.
Toto som však nečakala.

Bolo tam telo.

Ale nie tvoje.

Myslela som si, že mám halucinácie. Od nervového vypätia mi zmysly vypovedali službu. S hrôzou som civela na nehybné telo. Nedokázala som od neho odtrhnúť zrak. Pomaly mi však všetko začínalo dochádzať. Rozbité časti mozaiky zapadli do seba.


Natiahla som ruku a trasúcimi sa prstami som sa pomaličky, opatrne približovala k mŕtvole. Odhrnula som prameň polepených vlasov a jemne sa dotkla jej neživej tváre.
Svojej vlastnej tváre...

Všetko bolo inak.

Chcem ti povedať, že sa nemusíš trápiť. Nie je to také strašné, ako si všetci myslia. Ver mi. Vlastne ani nezistíš, že už nie si medzi živými. Až kým nepozrieš do očí vlastnej mŕtvole.
Čaká ťa ešte dlhá cesta. Množstvo zastávok, množstvo prestupov. Kontroly prísnych revízorov. Viacero pokusov o reklamáciu cestovného lístka. Aj tak si však budeš napokon tú vzrušujúcu jazdu bez záchrannej brzdy vychutnávať.


O tom je život.
A ja tu budem zatiaľ na teba čakať. Trpezlivo stáť na peróne a vyzerať tvoj vlak, pomaličky vchádzajúci do konečnej stanice.

Barbora Daxner

Barbora Daxner

Bloger 
  • Počet článkov:  25
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu