reklama

Requiem pre sen

Malá rozprávka pre veľkých.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

I rozporuplné povesti sa šírili o cudzincovi cválajúcom krajinou na striebornom žrebcovi s krištáľovými krídlami. Jedni tvrdili, že je to hrdinský princ, hľadajúci svoje stratené kráľovstvo, ktorý prekročil rieku Styx a preľstil strážne psy, aby sa z Dolného sveta vrátil späť na svetlo. Zlé jazyky naopak ukradomky šepkali, že tajomný muž musí byť poslom samotného vládcu Temnôt, zvádzajúci poddajné duše na krivé chodníčky. Láka ich vraj na košík ovocia uvitý zo strieborných a zlatých vlasov, z ktorého sa šíri omamná vôňa a skúša schopnosti smrteľníkov odolať hriechu a držať sa zásad a mravov, ktoré im v dobrej vôli vštepovali matky a otcovia.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Chýry o príchode čudného cudzinca čoskoro zaklopali i na hrubé múry Bieleho mesta a dostali sa do uší mladučkej princeznej. Novina jej vohnala do tváre rumenec a spôsobila celodennú roztržitosť. Princezná jakživ neopustila múry svojho mesta a svet za ním poznala len zo záprášených starých kníh a z okna vysokej veže, v ktorej prebývala. Preto pre jej mladú, nepokojnú dušu túžiacu slobodne vzlietnuť bola akákoľvek nezvyčajná udalosť ako pohár vody pre vyčerpaného tuláka putujúceho vyprahnutou púšťou.

Hoci by to svojim milujúcim rodičom nikdy nepriznala, princezná sa v skryte duše cítila ako väzeň, zatvorená v ľúbeznom a mierumilovnom, no zúfalo nudnom meste, zošnurovaná pravidlami, zákazmi a obmedzeniami, ktoré ju mali uchrániť pred modrinami skutočného života. Odháňala od seba osamelosť, ktorá ako dotieravá mucha krúžila okolo nej odkedy ráno vystrčila hlavu zo záplavy brokátových prikrývok, až dokým ju meravá luna neuspala.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Skutočným potešením bol pre ňu len jabloňový sad v kráľovských záhradách. Milovala prechádzky pomedzi dôstojné jablone obťažkané všetkými druhmi jabĺk, aké sa kedy urodili a urodia. Hádam neexistovala odroda, akú by ste v kráľovskom sade nenašli. Princezná sa o jablone starala s láskou a vášňou a stromy sa jej za to každoročne odvďačili bohatou úrodou sladkých plodov. Princeznin sad bol taký výnimočný, že ľudia putovali z ďalekých končín týždňe i mesiace, len aby tú nádheru videli na vlastné oči.

Ako však roky plynuli, samotná princezná začala byť zo sadu unavená. Hoci sa i naďalej starala o svoje jablone s rovnakou láskou a starostlivosťou, sad jej už neprichodil ničím výnimočný. Práve naopak. Aj jablkové koláče či lahodný mušt, o ktorých naslovovzatí poeti skladali veršované ódy, sa jej chuťovým pohárikom zunovali a prichodili jej celkom obyčajné. Ba dokonca, keď jeseň vtisla prvému lístiu svoju farebnú pečať a princezná zbierala v záhrade opadané jablká, každý hnilý či červivý plod v nej vzbudzoval vlnu nepokoja a frustrácie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

-----------

V jedno popoludnie ošatené do babieho leta sa princezná bezcieľne túlala po rozľahlých kráľovských záhradách. Odrazu pred sebou zbadala siluetu muža. Zjavil sa odnikiaľ, akoby vyrástol rovno zo zeme. Vysoký, s tvárou ošľahanou diaľkou, vetrom a pohnutou minulosťou. Pod pazuchou zvieral košík s ovocím a oči ako dva žiariace smaragdy upieral na prekvapenú princeznú.

Po prvotnom úľaku sa princezná cudzincovi pozornejšie zadívala do tváre. V tom momente mala pocit, že sa zatriasla pôda pod nohami a roztopil vesmír. Neďaleký lesík pri ktorom sa nezaujato pásol cudzincov kôň, sad jabloní naobliekaných do jesenného počasia, silueta nedobytnej hradnej veže, kde strávila celý svoj život, to všetko sa rozplynulo v hustej mliečnej hmle. Jediným ostrým bodom bola jeho tvár. Vyžarovala z nej energia, ktorej intenzitu a silu by neopísali slová žiadneho svetového jazyka.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Zavládlo Nič, rozprestierajúce sa až za hranice nekonečna. Ostala len ona, jej splašene bijúce srdce a úsmev muža s košíkom ovocia.

Ich energie sa pustili do víru tanca bez hraníc, ovíjali sa jedna okolo druhej, objímali sa, rozpájali a zasa spájali v žiarivej svetelnej špirále siahajúcej do nebeských výšin. Nebolo treba slov, gestá boli rovnako zbytočné. Ich energie spolu komunikovali, vítali jedna druhú ako dávno zabudnutého milenca a vyplazovali na seba roztopašne jazyk. To, čo sa medzi nimi odohrávalo, presahovalo akýkoľvek slovník, akékoľvek chápanie a vnímanie obmedzenými ľudskými zmyslami. Pohla sa Zem.

----------

Princezná zhlboka dýchala a snažila sa skrotiť divoké srdce. Dlhú chvíľu nebola schopná vydať zo seba hlásku či vykonať čo i len ten najnepatrnejší pohyb. Len sa vpíjala do cudzincových očí. Topila sa v nich ako v hlbokom chladnom jazere, nedokázala však zavolať o záchranné koleso. Po čase (čo je vlastne čas?) sa pozviechala, zahanbená, že ju neznámy tak vyviedol z miery. Bez opýtania a bez pardónu v nej odomkol pocity dosiaľ nepoznané. Slastné a zároveň bolestné. Necítila sa pre to najpríjemnejšie. Ako si to mohol dovoliť, takto ju vyosit z obežnej dráhy?

„Čo pohľadávate v mojom sade? Neviete, že tieto záhrady sú súkromné a noha neznámeho sem smie vstúpiť len so súhlasom kráľa?" fľochla na cudzinca a prekrížila si obnažené lakte. Vzápätí si zahryzla do jazyka. Hádam by nemala byť až taká príkra. Mala však pocit, akoby stála nahá a zraniteľná v strede námestia plného ľudí a zúfalo hľadala ochranný štít, ktorý by jej obnaženú dušu ukryl pred prenikavými pohľadmi neúprosného davu. „Počul som o znamenitých jabloniach, ktoré rastú vo vašom sade. Neveril som, že tu rastú všetky odrody jabĺk, aké ľudské plemeno pozná. Isto nie všetky. Jablká, ktoré sa rodia v mojom kráľovstve, u vás určite nenájdem," odvetil cudzinec. „Môj otec vysadil v tomto sade všetky odrody sveta. Nie je možné, aby tu niektorá odroda nerástla," namietla princezná. „Jabloň z môjho kráľovstva však istotne nie," odporoval cudzinec tvrdošijne. „Moje jablká pochádzajú zo stromu, ktorý vyrástol v tej najtemnejšej tme, na dne nekonečne hlbokej priepasti. Jeho korene sa zapustili do zeme pokropenej slzami zúfalstva a konáre rástli v bolestiach a utrpení, aby sa mohli vynoriť na svetlo a porodiť to najsladšie ovocie, aké ľudské ústa kedy okúsili."

Princeznej sa od prekvapenia rozšírili oči. „Kto si? Počula som o tebe všelijaké chýry."

„Som večne hľadajúci. Blúdiaci a nachádzajúci. Pútnik," odpovedal cudzinec. „A čo máš v tom košíku?" ukázala princezná na košík, ktorý cudzinec zvieral v náručí ako krehký poklad. „Páči sa ti? Je utkaný zo zlatých a strieborných vlasov posledného jednorožca. Chceš sa ho dotknúť a presvedčiť sa?" vábil ju neodolateľným úsmevom. „Chcem radšej vedieť, čo sa v ňom skrýva," odvetila princezná.

"Skutočne ťa to zaujíma?" doberal si ju cudzinec. "Väčšina tvojich rovesníčok sa nezaujíma o to, čo je v košíku, fascinuje ich košík samotný. Vzor strieborných vlasov a ich odlesky, ktoré sa na pravé poludnie blyštia viac ako pravé diamanty, jeho bezchybný tvar a jemný povrch."

"Ja nie som ako väčšina mojich rovesníčok," odsekla princezná. "Nevidíš, že som výnimočná?"

Cudzinec sa nepatrne usmial. Ten úsmev... Princezná sa ním cítila ako očarovaná. Tým úsmevom ju spútaval a oberal o slobodnú vôľu. Nespoznávala samu seba. Rodičia ju od útleho veku upozorňovali, že sa nemá rozprávať s cudzincami, tobôž s takými,ktorí sa ani predstavia. A tento tu nemá čo pohľadávať v jej záhradách. Ako sa sem vôbec dostal? Hádam jeho okrídlený kôň preletel múry?

Skôr než sa stihla ohradiť, cudzinec prehovoril. „Si výnimočná. A preto ti ukážem čosi, čo som ešte nikomu neukázal. Dám ti dôkaz toho, že jablká z mojej milovanej domoviny, skutočne vo vašom sade nerastú." Siahol do prúteného košíka a vyňal z neho jablko. Nie však obyčajné jablko, ale jablko celé zo zlata. Bolo krajšie než čokoľvek, čo dosiaľ princezná videla a šírila sa z neho tá najsladšia vôňa akú jej nozdry kedy zachytili. Inštinktívne k nemu natiahla ruku, cudzinec však jablko skryl do záhrenia.

„Prepáč princezná moja, no toto jablko je prvým jablkom, ktoré sa urodilo na strome poznania. Prvý plod z jablone, ktorá vyrástla z tmy a dotkla sa svetla. Nosím ho so sebou ako talizman." Skôr, než sa mohlo na princezninej tvári zračiť sklamanie, rýchlo dodal: „Ak však túžiš po zlatom jablku, môžem ťa priviesť do sadu, kde rastie množstvo iných zlatých jabĺk. Odtrhneš si vlastné. Cesta je však náročná a ďaleká. Vrátime sa do poludnia nasledujúceho dňa."

Princezná omámene prikývla. Cudzinec ju jemne chytil za ruku a viedol k žrebcovi s krištáľovými krídlami, ktorý netrpezlivo vyčkával obďaleč pod veľkým vráskavým dubom. Keď ju však schytil do náručia, letmo pobozkal na sluchu a vysadil do sedla, odrazu sa v nej čosi zlomilo. Omráčená tým nečakaným pocitom bleskovo zoskočila z koňa.

Cudzinec sa zarazil a v jeho nebeských očiach sa zračila otázka. Princezná v rozpakoch ukázala na svoje bosé chodidlá a vykoktala: „Nemôžem s tebou odísť bez črievičiek a plášťa," povedala s ľútosťou. Princ pokýval hlavou a potom odpovedal: „Ja už musím odísť. Stretnime sa však presne s úderom polnoci pri studni za bránou do zámku. Budem ťa čakať, moja polnočná víla." Rezko sa vyšvihol na svojho tátoša a kým si pretierala oči, stratil sa jej z dohľadu, akoby ho uniesol vietor.

Keď sa cudzinec vzdialil, magnetické pole, ktoré ho obklopovalo, akoby razom stratilo svoj účinok. Princezná mala pocit, akoby jej z hlavy sňali neviditeľný závoj. Opäť počula, videla a vnímala. Slnko svietilo, tráva sa zelenala a jablone vydychovali sladkastú vôňu.

Princezná sa vydala smerom k zámku a zápasila s neochvejným pocitom, že sa práve vymanila spod veľmi silných čarov. Zároveň sa jej myseľ rozbehla na plné obrátky. Ratio sa prebudilo k životu. Pomaličky, nenápadne sa jej do šedej kôry mozgovej zavŕtaval červík pochybností a obáv. Tak ako predtým cudzincove čary, teraz ju prikryl svojim plášťom strach.

V mysli sa jej zhmotnili všetky varovania, ktoré jej od malička matka liala do hlavy. „Never cudzincom! Nikam s nimi nikdy nechoď! Nemôžeš predsa odísť s človekom, ktorého ani nepoznáš. A ani nevieš kam! To slušne vychovaná dáma nerobí!" kričal na ňu ten nepríjemný hlások. A ona predsa bola slušne vychovaná dáma, navyše princezná. Tie sa neriadia srdcom a túžbami, ale etiketou a pravidlami.

Nemôžem s ním odísť...

Princezná sa vrátila do veže a keď sa deň zahalil tmou, smutne sa dívala z okna na námestie osvetlené mesačným svitom. Uprostred námestia osamelo stála fontána. „Buď rozumná. Robíš správnu vec. Bola si dobre vychovaná. Nemôžeš sa správať ako hocijaká dedinčanka. A ak je cudzinec skutočne princom, najprv by sa ti mal dvoriť a potom ťa žiadať, aby si vysadla na jeho tátoša a odcválala s ním do tmavej noci. Ak ti skutočne chce zlaté jablko venovať, nech ho odtrhne a prinesie ti ho," utešoval ju hlas jej ratia.

Odbila polnoc. Z tieňa na námestí len chabo osvetlenom sliepňajúcou lampou sa vynorila silueta. To je určite on! Princeznino srdce sa rozbehlo ako o preteky a nie sa upokojiť. Čaká na mňa. Čaká a nedočká sa. Princeznine oči sa zaliali slzami zúfalstva a zmätku. Srdce s rozumom zvádzalo neúprosný boj. Nakoniec si ľahla do brokátom potiahnutej postele a zatiahla baldachýn, aby pred všetečnou lunou ukryla svoje trápenie. Celú noc však prebdela, umárajúc sa pochybnosťami, či predsalen neurobila chybu. Nemala sa, možno prvý raz v živote, vzoprieť naučeným pravidlám a poslúchnuť svoje pocity, nech boli akékoľvek nelogické a bláznivé? Možno cudzinca a jeho čarovné zlaté jablko už nikdy neuvidí. Možno prepásla životnú šancu, šancu dať svojmu životu v pozlátenej klietke s vytapacírovanými stenami nejaký zmysel.

Na druhý deň hneď po raňajkách na seba hodila plášť a vybrala sa do mesta medzi jeho obyvateľov zistiť, či sa so zvláštnym mužom ostatný deň stretol aj niekto iný. „Kto bol ten muž so zlatým jablkom? Videli ste ho včera?" pýtala sa kováča, pekára i mliekara. Krútili hlavami. „Pani naša, do mesta prišlo zopár cudzincov, to máte pravdu. No žiaden z nich zlaté jablko, aké opisujete, veruže nevlastnil." „Skutočne? Oh, nestretli ste včera ani cudzinca na striebornom koni s krištáľovými krídlami?" vyzvedala neodbytne. „Takého sme veruže stretli princezná. No jablká, ktoré mal vo svojom košíku, boli celkom obyčajné." „Mne ukazoval i jablko zlaté a viem že žiadne iné v košíku nemal," odporovala princezná. „To sa vám isto len zdalo," mávli rukou poddaní. Princezná sa v to popoludnie vrátila do zámku zmätená. Vari to bol len sen? Blúznenie pomätenej mysle túžiacej po nesplniteľnom?

----------

Prešlo sedem dlhých, nekonečných dní. Princezná deň čo deň nostalgicky hľadela do sadu z okna svojej veže a tvár si skrývala v dlaniach. Sužovali ju výčitky, že možno prepásla jedinečnú šancu nasledovať muža svojho srdca, ktorý jej na striebornom podnose ponúkal najvzácnejší poklad na svete. Prečo odmietla chytiť osud za vlasy? Z čoho pramenil jej strach? Vari sa obávala, že princove pohnútky nie sú čisté a nezištné? Ako to mohla zistiť, keď pred výzvou cúvla? Premýšľala, prečo sa bojíme toho, čo nepoznáme a čo sme nikdy nezažili a dobrovoľne odhadzujeme príležitosť zistiť to.

A čoho sa vlastne bála? Koho? Cudzinca a jeho neodolateľného magnetizmu či samej seba?

------------

Na siedmy deň, kedy sa už pomaly vzdávala myšlienky na cudzinca a jeho zlaté jablko, uzrela z okna veže v sade nepatrný záblesk. Zvlhli jej dlane a žalúdok sa náhle zmrštil do veľkosti detskej päste. Prizrela sa bližšie a jej pohľad zachytil mávanie krištáľových krídel. Vrátil sa! Vrátil sa po mňa! Odpustil mi!

Princezná v zhone na seba nahádzala vychádzkové šaty, plášť a črievice, uhladila si neposlušné kadere a schody dolu na nádvorie brala po troch. Presvišťala sadom ako víchor a zastavila sa až keď takmer vrazila do cudzinca.

Pri pohľade na dôverne známu mäkkosť v jeho očiach sa jej takmer zastavilo srdce a zaplavil ju neuveriteľný pocit tepla. Tvár mal božsky krásnu ako naposledy, len z nej miestami presakoval potlačovaný hnev a urazená pýcha.

„Porušila si sľub princezná," vyriekol. „Sľúbila si, že sa stretneme pri fontáne na námestí presne s úderom polnoci. Čakal som ťa. A ty si neprišla," zašepkal. Jeho oprávnená výčitka ju šľahla ako rana bičom. „Urazila si ma ako ešte nikto. Zradila si moju dôveru. Ohrdla si mojou ponukou a nechala si ma čakať ako naivného, dôverčivého blázna. Myslel som si, že odídem ďaleko, zabudnem na teba a už nikdy sa nevrátim." Princezná v pokore sklonila hlavu. Chystala sa vyriecť slová, ktoré vysloviť boli pre ňu tým najťažším v živote. Pravdu. Krehkú pravdu o vlastnej zraniteľnosti. Pravdu a priznanie. „Keď si odišiel, akoby mi sňali spred očí závoj. Dovolila som svojmu strachu a naučeným pravidlám, aby zvíťazili nad citmi. Dobrovoľne som sa ťa vzdala, uväznená vlastnými démonmi."

Cudzinec na ňu chvíľu veľmi vážne hľadel, ani brvou nepohol. Potom sa črty jeho tváre uvoľnili a pery sa skrútili do úsmevu, ktorým ju od prvej minúty opantával. „Nikdy nie je neskoro na druhú šancu," povedal a chytil ju za ruku. Kráčali spolu k neďalekej drevenej lavičke pokrytej vrstvičkou mladého machu.

„Niečo som ti priniesol," povedal a s tými slovami zo záhrenia vytiahol zlaté jablko, ešte žiarivejšie ako to, čo princeznej ukázal pred siedmimi dňami. „Toto jablko patrí tebe. Viem, že po ňom bytostne túžiš." Princezná sa zachvela pri pohľade na jeho dokonalosť a jas. Tentokrát však nezaváhala a keď jej jablko podal, vzácne ovocie prijala. Zohrievala ho v dlani, s bázňou a nehou hladkala jeho bezchybný povrch a nevedela sa naň vynadívať. Nemohla uveriť, že krásne jablko patrí skutočne jej a cudzinec jej venoval tento vzácny dar.

„Odhryzni si z neho. Má tú najsladšiu chuť spomedzi všetkých jabĺk. Nikdy si nič lahodnejšie nejedla," nabádal ju a jeho smaragdové oči blčali očakávaním. „V jeho jadre je malý červený rubín v tvare srdca nesmiernej krásy. Môžeš sa presvedčiť hneď teraz!"

Princezná zaváhala. Skutočne chce ukončiť túto magickú chvíľu a zahryznúť do jablka? Chce narušiť jeho dokonalé, oblé tvary? Zároveň však preciťovala každým pórom svojho tela neodolateľnosť a jedinečnosť cudzincovej ponuky. Má príležitosť tu a teraz. Ďalšia šanca možno nepríde. Ak bude otáľať, cudzinec sa môže opäť nahnevať a zmizne nadobro. Čo sa však stane, keď do jablka zahryzne?

S pohľadom kúpajúcim sa v bezodných hĺbkach cudzincových očí sa napokon zahryzla do žiarivého ovocia.

-----------

Ako však prehltla prvé sústo, zaplavil ju strach. Dosadol na jej plecia ako veľká čiernočierna vrana. Zlaté jablko odrazu chutilo celkom obyčajne, na míle vzdialené od rozplývajúcej sa lahodnosti, ktorú od neho očakávala. Ako keby sa stratilo všetko čaro. Chuť vonkoncom nesúladila s jeho hladkým, bezchybným povrchom, zlatistým odtieňom a omamnou vôňou. Zhrozená princezná cítila len...prázdno.

„Neľakaj sa. Prvé sústo obyčajne býva trpké," varoval ju cudzinec, starostlivo pozorujúc jej tvár. Princezná ho však nepočúvala. Ostala hluchá a slepá, akoby sa premenila na kamennú sochu.

Čo sa stalo? Prečo je to vzácne jablko, po ktorom túžila viac než po čomkoľvek, odrazu na nerozoznanie od hociktorého plodu, ktoré rastie na stromoch v jej sade? Čo ak napokon nenájde v jeho strede rubín v tvare srdca, ale len obyčajné nepotrebné jadro? A čo ak je cudzinec v skutočnosti len zvodca, ktorý využil naivitu mladej dychtivej princeznej a škaredo ju oklamal tak, ako mnohé pred ňou?Čo ak je celá záležitosť s jablkom podvod, na ktorom sa dobre zabáva? Čo ak, čo ak čo ak, čoakčoakčoak....

Omráčená rojom otázok a hypotéz a zdesená z ďalšieho možného sklamania, princezná odhodila jablko do trávy a zakryla si rukami zmätenú tvár. Čo len budem robiť? Keď po chvíli sňala ruky z tváre, miesto na lavičke po jej pravici zívalo prázdnotou. Cudzinec zmizol a s ním aj nahryznuté jablko.

----------

To poznanie ju zasiahlo ako blesk. Čo som to len spravila?! Odhodila som pravdu! Nikdy sa nedozviem ako to naozaj bolo. Nebudem vedieť, čo jablko v skutočnosti skrývalo vo svojich útrobách. Možno by som v ňom našla rubín v tvare srdca. A možno aj nie.

Vzdala som sa šance poznať. Zahodila som ju. Démon strachu opäť zvíťazil.

------------

Princeznej ostali len oči pre plač a cudzincovi ovocie hnevu, ktoré si vzal so sebou na púť za strateným kráľovstvom.

Barbora Daxner

Barbora Daxner

Bloger 
  • Počet článkov:  25
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu